S vývojom výrobných prostriedkov sa spoločnosť rozdelila na triedu vládnúcu a ovládanú. Vznikli prvé otrokársk e štáty v staroveku. Vyvinutejšie otrokárstvo, spojené s hospodárstvom opierajúcim sa o peniaze a tovar, a s rastom miest, bolo základom antických štátov Grécka a Ríma. Antika v hudbe prostredí medzi kultúrou orientálnych národov a medzi novou kultúrou. Je východiskom celej našej kultúry. Názov musiké, ktorý sa vyskytuje vo väčšine európskych jazykov, sa vykladá zo slova Musy, čo boli Apollónové družky a chránili všetky umenia.
V staršom Oriente bolo všetko umenie hlavne hromadným bohoslužobným úkonom (umenie kultické) alebo prejavom spoločenským, objavuje sa u antických národov rozlíšenie hudby podľa jednotlivých národných kmeňov. S ľudového základu vyrástlo podivuhodné spojenie básnictva, hudby a tanca v jediný spoločný útvar, nazývaný umenie muzické .
Antickú hudbu možno rozdeliť na mýtickú (do 600 pred n. l.), klasickú (do 400 pre n. l.) a helenisticko – svetovú. V dobe mýtickej vystupujú v starom Grécku pevci, ich spevu sa pripisovala kúzelná moc a sila. (Orfeus, Amfion). Za žiaka slávneho Homéra sa považoval v 7. storočí pred n. l. znamenitý gitarista Terpandos v Sparte. V 6. storočí pred n. l. vystúpil Sakadas z Argu a zhudobnil na aulos ( nástroj príbuzný dnešnému hoboju ) boj Apolónov s drakom Pythonom. Túto skladbu možno považovať za programovú a tónomalebnú, pri čom každý rytmus (jamb, daktyl, trochej) mal svoj určitý význam (jamb posmešný, trochej ďakovný). Vedľa Sakada vznikol Archilochos (2. polovica 7. storočia) ako najodvážnejší zástanca elégie, tj. politickej piesne, ktorá začínala žalospevom a končila plamennou výzvou k odporu.
Ľudové slávnosti sa neobišli bez spevu a hudby. Ich veľká časť sa konala na počesť boha Apolóna alebo Dionýza, z ktorých prvý predstavoval túžbu po čistom ideály, druhý radosť zo zmyslového života. Olympijské hry, konané vždy po štyroch rokoch, boli zasvätené Diovi. Hudba tu zaznievala len ako osvieženie, ibaže pri pythických hrách v Delfách k Apollonovej pocte hudba a spev prevažovali.
V klasickej dobe gréckej hudby (600 – 400 pred n. l.) si získali v 5. storočí Atény prevahu nad Spartou, zvlášť víťazstvám v perzských vojnách . Hudba sa vtedy menila po sociálnej stránke, stráca sa priepasť medzi umelcom a spoločnosťou, ľud sa činne zúčastňoval hudby. Z chórickej lyriky vznikla grécka dráma ako najvýraznejšie aténske a grécke umenie. Po hudobnej stránke sa rozdeľujú obory klasickej doby na hudbu inštrumentálnu, na lyriku, drámu, teóriu a estetiku.
Nástroje
Gréci mali prísny výber nástrojov strunových, dychových a bicích. Najstarší zo strunových nástrojov bola lýra (obrázok), nazývaná Jonů forminx alebo taktiež kitharis. Zdokonalený nástroj, kitharu, priniesol do Sparty Terpandros. Lýra sa využívala hlavne pri vyučovaní, kithara bola koncertným nástrojom. Bol to drevený brnkací nástroj s ozdobenou rezonančnou skrinkou, vybiehajúce dve ramená spojené priečkou, od nej viedlo 7 až 11 strún. Hralo sa tepátkom (tj. Drevenou alebo kovovou tyčinkou) ale aj bez neho. Psalteria bol súborný názov pre všetky nástroje lutnové i harfové. Dychové nástroje zastupuje aulos, dvojplátkový nástroj s valcovou rúrou a otvormi. Vedľa aulu stojí za zmienku salpinx, kovový nástroj, blízky našej trúbke, používaný v poli, vo vojne a pri veľkých slávnostiach. Vynález organu sa pripisuje Ktesibiovi v 2. storočí pred n. l. Nazývali sa hydraulos, pretože vzduch bol vháňaný do píšťal vodou. Z ľudových nástrojov spomeniem flautu, ďalej pastiersky nástroj – Pánovu píšťalu teda syrinx (obrázok). Ten spájal krátke, voskom zlepené píšťaly v jeden nástroj.

Grécka lyrika
Delí sa na monodickú – melickú (spievanú jednotlivcom) a chórickú (za účasti celého zboru). Melická lyrika bola antike tým, čím bolo stredoveku umenie trubadúrske a nám sólová pieseň alebo aj komorná hudba. Hlavnými majstrami melickej lyriky boli Alkaios a poetka Sapfo, boli združení v lesbickej škole. Alkaiové piesne boli väčšinou politického a výsmešného rázu, Sapfine znamenali vrchol milostnej lyriky.
V chórickej lyrike rozoznávame niekoľko druhov spevov, od hromadných prejavov v súkromnom živote až k spevu najnárodnejšieho rázu. Najdôležitejší z nich je hymnus, oslavný spev k pocte bohov. Bol spievaný k pocte Apolóna, nazýval sa paian, kdežto hymnus k oslave Dionýza volali dithyrambos. V ňom sa javil silný sklon k dramatickosti, pretože bol často spievaný zborom, oblečeným za satyry !!!. Tým sa stáva dithyrambos vlastným predchodcom drámy. Veľkým majstrom chórickej lyriky bol Pindaros z Téb (520 – 448 pred n. l.), ktorý sa stal národným umelcom . Hlavným znakom gréckej drámy sú spevy, obzvlášť zborové, značne podobné po formovej stránke chórickej lyriky. Od zboru sa začal odlišovať vodca zboru, čo tvorí základ dialógu medzi sólistom a zborom. Tým možno vysvetliť, že grécka dráma sa dlho uspokojuje iba s jedným hercom, ktorý rozpráva, pričom zbor spieva. Keď Aischylos postavil k prvému hercovi ešte druhého a vytvoril medzi nimi dialóg, nadobúda vrchol slovesná dráma nad hudobnou. Špeciálny názov pôvodnej gréckej drámy je tragédia (tragos = kozol!!!, ódé = spev), v ktorej názve je doklad o kozom kostýme satyrov!!! a o súvislosti gréckej tragédie s chórickou kantátou.
Za prvého majstra tragédie bol už v antike považovaný Thespis, ktorý vytvoril jedného herca s premenlivou maskou, aby predstavoval niekoľko osôb. Na začiatku 5. storočia sa v gréckej tragédii objavil majster Aischylos (525 – 456), autor asi 90 drám, z toho sedem zachovaných tragédií. (Sedem proti Tébam, Peržania, trilógia Oresteia) Vedľa sólistu, vystupujúceho v rozličných maskách, postavil na scénu ešte druhého herca, tým vznikla pravá dramatická akcia. Ku koncu života použil, podľa príkladu Sofokla, tretieho herca; tým dosiahol ešte väčšiu pravosť. Sám bol výborným hercom a spevákom, ale z jeho tvorby sa nič nezachovalo.
Sofokles (486 – 406) je dramatik celkom iného rázu. Z jeho 7 zachovaných tragédií (celkom ich napísal 123) vynikajú Antigona, Elektra a Kráľ Oidipus. Jeho zbor je živlom výlučne hudobným, takže drámy Sofoklesa sú dokonalé drámy hudobné. Až do najvyššej staroby 91 rokov si udržal najvyšší primát drámy i pred mladým Euripidom a jeho drámou Medea.
Euripides (480 – 406 pred n. l.) premieta do svojich drám ľudské vášne, ako svedčí 19 zachovaných drám (celkom napísal 90), obzvlášť Medea, Orestes, obidve Ifigenie (v Aulide a v Tauride), Elektra, Trójania a Alkestis. Bol majster, ktorý dokázal žiť s dobou a povzniesť sa k oslave národa, napríklad v dobe peloponézskej vojny. Jeho huba sa približovala čo najviac ľudovému spevu, dokonca v jeho melódiách pozorovali aj vplyv pouličných piesní. Jediný zachovaný zlomok stasima (výstupu) z Oresta svedčí však o tom, že jeho melódia mali taktiež virtuózny sloh.
Euripidov duch ožíva v novej dobe v početných operách, zvlášť v Alkeste francúzskeho skladateľa Lullyho. Živý dramatický podnet našli v ňom aj český skladatelia Jiří Benda (melodráma Medeia), Iša Krejčí (Antigona), nemecký skladateľ Richard Strauss (Elektra), a iný.
Grécka tragédia sa prejavovala rozmanitosťou prostriedkov i tvarov. Boli v nej časti spievané i deklamované, melodramaticky sprevádzané, zborové, sólové aj dialogické. Najdôležitejší bol zbor, ktorý možno prirovnať k nášmu orchestru. Formy zborového spevu sú tieto: parodos (spev vo funkcii predohry), stasimon (medzispev ako medzihra), exodos (dospev, dohra). Celková schéma gréckej tragédie, pokiaľ sa týkala spevných foriem, mala tieto oddiely: prológ, parodos, prvý epeisodion (dramatický výstup), prvý stasimon, druhý epeisodion, druhý stasimon, tretí epeisodion, tretí stasimon a exodos. Niektorí znalci sa domnievajú, že tak vznikla dráma o troch aktoch s prológom a exodom.
Vývoj komédie (komos = veselá pitka), ktorá sa javila ako veselá ľudová hra, bol veľmi závislý od tragédie. Arstofanové (okolo roku 400) komédie (Oblaky, Žaby) uplatňovali bohato hudobnú zložku. Teória gréckej hudby bola neobyčajne zložitá. Jej zakladateľom bol filozof a matematik Pythagoras (6. storočie pred n. l.). Pytagoras bol pôvodcom školy kanonikov (kánon = pravidlo), ktorá vyvodzovala všetko zo zákonitostí matematických a akustických, kdežto harmonisti vychádzali z empírie – zo skutočnej hudby. Vrchol dosiahla grécka teória v 2. a 3. storočí n. l. prácami Klaudia Ptolemaia a Aristida Quintiliana.
Gréci rozoznávali tri základné módy ( stupnice ): dórsku (e, d, c, h, a, g, f, e), frygickú (d, c, h, a, g, f, e, d) a lydickú (c, h, a, g, f, e, d, c). Každý modus vznikal spojením dvoch rovnako konštruovaných tetrachordov (štyroch tónov), zaznievajú oproti našim stupniciam zhora dolu. Celé oktávové rady sa nazývali harmóniami. Perfektný tónový systém (systéma teleion) obsahuje všetky tóny používané v gréckej hudbe a niekoľko tetrachordov. Ich stredom bol tón a (mesé), ktorého kmitočet nie je známy.
Až významný bádateľ v antickej hudbe Curt Sachs (z. 1959) dokazuje dokonca základy viachlasu v antickej hudbe, považujem zatiaľ grécku hudbu za jednohlasnú (monodickú). Je však pravda, že od samého počiatku melódie sa vyskytuje heterofónia, tj. primitívny viachlas vznikajúci spojením dvoch alebo viacerých variantov toho istého nápevu. Platón hovorí v Ústave o hudobnej výchove a doporučuje, aby sa učiteľov doprovod líšil od žiakovho spevu alebo hry podľa zákona o symfónii (konsonancia a disonancia).
Z antickej rytmiky a metriky je zaujímavé, že akcenty označované v gréckom písme nenaznačovali prízvuk v našom slova zmysle, ale znamenali akcent výškový, teda intonačné symboly.
Pre spoločnosť mala hudba základný význam. Veľký sklon k hudbe mali grécke ženy, muži sa tešili hudbe najviac pri sympóziu , tj. pri schôdzkach po západe slnka, kedy sa popri rozhovoru a popíjaní oddávali hre na lýru. Hudba nebola v Grécku pokladaná za súkromnú vec alebo čiste umeleckú, videli v nej veľký záujem štátu. Štát často vydával predpisy, čo je a čo nie je dovolené. Počiatky hudobného štátneho zákonodarstva spadajú do doby Solónovej (6. storočie pred n. l.). Jeho zákony nariaďujú všeobecnú hudobnú výchovu, ktorá bola
dovtedy výsadou šľachtickej triedy. Filozof Platón (koniec 5. a prvá polovica 4. storočia) vytvoril celú sústavu hudobnej výchovy. Podľa neho nemožno mládež ničím iným tak ozdobiť tak ako hudbou.
V Sparte, kde sa kládol hlavný dôraz na brannú výchovu, sa učila mládež zvlášť chórovému spevu, a to piesňam pochodovým a vojnovým. V Aténach dostávala mládež pravú hudobnú výchovu v umeleckom zmysle. Poézia tu úzko súvisela s hudbou tak, že sa mládež učila text a zároveň aj melódiu. Popri spevu sa taktiež učila aj hre na lýru, aby mohla doprevádzať. Veľmi sa kritizovalo v gréckej hudbe tzv. ethos, to je morálna moc hudby, ona si podmaňuje človeka a pomáha mu dospieť k vyššiemu stupňu dokonalosti. Ethos, mravnosť hudby, nebola iba špekulácia filozofov, ale stala sa vecou širokých ľudových vrstiev, ktoré prejavovali neobyčajnú citlivosť pre morálny význam hudby. Podľa Platóna mala hudba dvojitý účinok: ukľudňujúci a rozčuľujúci, ktorý zavrhuje, pretože neprospieva k harmonickej vyrovnanosti. Zato Aristoteles považuje rozčuľujúcu hudbu za prejav nadšenia a súdi, že takou hudbou sa človek očisťuje (katharsis). Preto rozoznáva hudbu ukľudňujúcu, ktorá vyrovnáva, očistnú, ktorá je skôr liekom pre nemocného človeka, a zábavnú, ktorej je treba. Ethos v hudbe posudzovali Gréci taktiež podľa voľby prostriedkov, farby zvuku, polohy hlasu a zvlášť podľa tónin. Podľa toho je najlepšia tónina dórska, ku ktorej sa pridružuje ako mäkšia harmónia tónina frygická. Ostatné tóniny boli podľa Platóna škodlivé.
Tak zasiahli Gréci podnetne a zásadne do všetkých odborov hudobnej tvorby a vedy. Priebehom gréckych dejín došlo aj k zmene gréckej hudby. Prelom nastal asi v 4. storočí pred n. l., kedy po grécko - perzských vojnách hospodársky rozkvitajú grécke mestá, začína sa výroba v manufaktúrach, kvitne obchod a vznikajú počiatky otrokárskeho hospodárstva. Vtedy hudba slúžila k zábave bohatej starovekej spoločnosti. Nad zmieneným hospodárskym základom sa začínala nová kultúra, ktorá sa nazýva helenistická. Tá potom prešla do Ríma a s ňou aj grécka hudba, ktorá stratila pôvodnú vznešenú funkciu. Mení sa jednak na virtuózne hračky!!! (artistické predstavenia v rímskych hrách), jednak ustupuje zábave a komike. V cirku!!! Zaznieva hlučná hudba ako predzvesť dychovej kapely. V helenizme i rímskom impériu bola pestovaná hudba hlavne otrokmi, ktorí boli odkázaní na ľubovôľu svojho pána. Panovačný otrokársky Rím smeroval k rozkladu a s ním aj jeho hudba.Pamiatky gréckej hudby z dobového rozpätia siedmych storočí sa zachovali v malom počte 11 dokladov. Najstaršia pamiatka siaha do konca 5. storočia pred n. l. (zborový spev z Oresta), najmladšie pamiatky pochádzajú z 2. storočia po n. l. Ako najlepšia vyniká tzv. Seikilova pieseň, zachovaná v náhrobnom nápise v Tralles u Izmírov (Smyrny) z 1. storočia po n. l.; nepostráda pravý jas, keďže spieva o pominuteľnosti tohto sveta.